Keby vedel starý strom rozprávať...

Prechádzam sa starým lesom. Tmavozelená, suchá tráva takmer pichala, keď som si na ňu s únavou sadla. Stromy mi svojimi vetvami kývali. Žiadne vtáčiky, ani žiadne iné tvory sa mi nepozdravili. Ani som nepočula, ako kráčajú, trepocú krídlami, alebo spievajú, alebo vrčia na mňa. Skratka, nič. Proste iba ticho. Nádherné ticho na premýšľanie. A zrazu....začula som zaujímavý hlas. Bol to hlas zvery?? Nie, to určite nie. Bol to hlas človeka?? A to už vonkoncom nie, nezačula som ani jeden krok, ktorý by mi pílil uši. A tak, čo to len mohlo byť?? Šla som vždy hlbšie a hlbšie. V tichu. Pomaly. Bez jedného dúška strachu. Ďalej a ďalej. Uvidela som veľký odstup od jedného stromu. Jeden kruh. Veľký kruh, a v strede obrovitánskeho kruhu stál predo mnou strom. Veľké, vysokánske stromisko. Hnedý, široký kmeň sa rozprestieral na veľkej ploche. Vrchol stromiska som ani nevidela, iba popadané listy naokolo. Boli zelené, žlté, pestrofarebné. Už som len čakala, kedy objavím list, ktorý bude hrať vo všetkých farbách dúhy. Prehrabávam sa v lístí, ale ešte stále som ho nevedela nájsť. Tak som sa prehrabávala ďalej v nádeji že ten môj pestrofarebný lístok nájdem. A vtedy, keď som to už skoro vzdala, tak som uvidela list, papierový list. Na ňom veľmi škaredý škrabopis, akoby mi ho napísala mačka. Horko- ťažko som prečítala čo je na liste: „Počuješ ma?“ Ľakla som sa. Veľmi. Rýchlo som sa poobzerala okolo seba, ale nikto tam okrem mňa a stromiska nebol. Potom mi napadlo- čo môže byť, pod kopou lístia, keď som tam našla list? Bude tam nejaká diera s listami? Bude tam...čo tam bude? Opatrne som odhrabávala krehké poopadávané listy a objavila som.... krabicu. Prázdnu, fádnu krabicu. Sklamane som ju zatvorila a položila ju ďalej od seba na zem. Podišla som ku stromisku a skúmala ho. Na jeho kmeni som našla písmenká. Malé vryté písmenká, ktoré keď som spolu prečítala, vzniklo mi meno- Andrej. Nechápala som. Pozerala som na písmenká a myslela som. Pozrela som sa na krabicu a znova som ju priniesla a otvorila. Bol v ňom list! Šokovane som pozerala na list, a hovorila si v sebe- „Ako to je možné?!“ Otvorím list a v ňom- „Podíď ku mne a ozvem sa!“ Nechápala som. Prekvapene som sa obzerala okolo seba, a tvárila sa, že sa nebojím. Že na všetko bude vysvetlenie. Proste, vysvetlenie, ktoré nie je abnormálne. Nebol tam list....ale teraz tam je. Zrazu som začula ďalší dunivý, hlboký a veľmi hlasný zvuk. Pripomínalo mi zívanie. Zvuk nepretrvával dlho, iba pár sekúnd. Tento zvuk vychádzal zo stromu. Hľadím na strom. Pozerám, ale ešte stále som nič divného nezazrela. Zrazu začujem, že sa mi niekto pozdraví- „Ahoj“ Hlbokým hlasom odvetil. Ale kto odvetil? Žeby niekto stál za stromom? To nie... Bol to strom?! Opatrne sa odzdravím- „Ahoj, kto hovorí?“

Hrubý hlas odvetí- „No však ja! Ja som to.“

„Kto si? Nechceš mi ublížiť, všakže nie?“ Vyľakane a upreným pohľadom sa vypytujem.

„Neviem sa hýbať. Som to ja! Nevidíš ma? Ja som to, Andrej!“ Hrubý hlas sa mi nervózne odvetil.

Andrej?! Ale predsa, Andrej bolo napísané na strome. Čo? Celé mi to nedávalo zmysel. Sa mi to len zdalo? Halucinujem? Andrej. Ale...tak Andrej je strom? Ale, ako je možné, že stromy rozprávajú. Ako to je možné?! Tak toto rozhodne nie je normálne vysvetlenie. Hovorím si v sebe, a ešte stále užasnuto hľadím na strom.

„Ty si ten strom? Akože vieš rozprávať?!“ Spýtam sa náhle.

„Že ten strom? Ja som vzácny hyperion, som už 600 ročné stromisko a ty povieš- ten strom?“

„Prepáč, Andrej...ty 600 ročné stromisko. Akože vieš rozprávať? Ostatné stromy rozprávajú tiež?“

„Nie. To bohužiaľ nie. Som jediný, svojho druhu. Preto viem rozprávať. Som tu sám už celých 600 rokov. Málokedy vídam ľudské bytosti ako si ty. Nevidel som už dávno živé tvory v tomto lese. Ani vtáky, ježkov, dravcov, proste nikoho, tak ako si sa sem dostala ty?“

„Ani neviem. Zamyslela som sa a zrazu som sa ocitla tu. Takže, aké je žiť až 600 rokov? A prečo si tu tak schovaný?“

„Žiť až 600 rokov nie je žiadna výhra. Samota je najväčší nepriateľ. Ale za tých 600 rokov som sa naučil, že čo ste vy zač. Totiž, bol by som inde a nie tu sám, keby neboli ľudia. Ľudia mojich predkov a každého môjho druhu zabili. Kruto vyrúbali celé generácie, bez ohľadu na nich. Iba pre svoje ciele ich vyrúbali. Keďže som ešte vtedy bol semienko, malinké semienko, tak ma pre istotu sem poslali veternou poštou. Poslali ma sem, ako záchrancu svojho druhu. A práve preto sem, aby ma ľudia nevideli a nezabili tiež. Takže ja som mal byť posledná nádej. Teraz som tu už 600 rokov a viem, že ľudia nie sú taký dobrosrdečný a nemyslia na druhých. Ostatné živé tvory nie sú pre nich dôležité.“

To, čo mi tento starý, skúsený strom porozprával mi otvorilo oči. Mal totiž pravdu. My, ľudia vážne myslíme iba na naše potreby. Stromy, ďalšie živé predmety, rastliny, ktoré nás obohacujú kyslíkom sú pre naše životy moc dôležité, tak prečo ich rúbeme toľko?

„Je mi toho moc ľúto. Tvoji predkovia a tvoja rodina bola pre teba určite dôležitá. Ospravedlňujem sa za nás všetkých. Prosíme o opustenie. Naši niektorý ľudia robia vážne nesprávne rozhodnutia, alebo veci. Ale niektorí ľudia sa zúčastňujú v akciách, pri ktorých sa snažia chrániť prírodu a stromy.“

„To je od nich moc pekné a všetko, ale ľudí ako sú oni, nie je veľa, však?“

„Je ich tak akurát, záleží od nich.“

„A kam siaha tvoj vrch? Kam až dovidíš?“

„Moje listy siahajú až do nebies. Vždy sa slniečku pozdravia a slniečko im za to dodá čo najviac dobrého. Vidia veľmi veľa vecí. Ako slnko zapadá alebo keď prichádza mesiac. Vidia hory. Vysokánske hory, nížiny, krásne polia a pestrofarebné lúky plné kvetov. Vietor ich vždy veje a hladká. Prenáša ich všade -kade svetom, potom sa niekde umiestnia a rastú.“

Celé rozprávanie s Andrejom, my nejakým spôsobom menil a premiešaval názory. On a jeho skúsenosti boli moc zaujímavé. Prinášali mi iný pohľad do života. Prinášali mi iné rozhodnutia do budúcna. Ako tak rozmýšľam, mohla by som sa do skupín ochrany prostredia zapojiť aj ja. Stromy by som chránila. Nenechala by som viac stromov vyrúbať ani za tisíce eur.