Dni ubiehajú...

   Dnes je utorok, je len obyčajný deň. Obloha je plná vtákov, lietavých tvorov. Oni sú slobodní, slobodne lietajú, vietor ich unáša do hlbín oblakov. Obloha má nádherný ružovkastý nádych, so štipkou tmavej modrej. Vzduch je moc studený, ale vietor vôbec skoro nefúka, nepodúva a necítim, že by ma vzniesol až nad oblaky.

Prechádzam sa v lese s Adamom, a cítim akoby sme sa stratili. Ja v jeho očiach a on v mojich. Strácame sa, ideme svojou cestou, ale ani sme sa pred seba nepozreli a zrazu, akoby bol koniec lesa. Prišli sme k jazierku s lavičkami. Lavičky boli most nestabilné, akoby tu už večné roky nikto nechodil. To miesto bolo očarujúce, motýle a vážky pozorovali čo sa deje v jazierku. Stromy si šepkali, aký mali deň. Ja a Adam sme si sadli na lavičku a rozprávali sa. Vedela som, že ma moc ľúbi a ja som ľúbila jeho.

Mala som moc ťažké chvíle tieto dni, pretože moja babka odišla. Odišla do lepšieho sveta, kde určite našla pokoj a to, čo si zaslúžila. Adam bol celé dni so mnou a hovoril mi o tom, že tento svet patrí len nám, že keď každý odíde, tak tam vždy nastúpi on, bude tam celú večnosť a nenechá ma tam za žiadnu cenu. Bol pre mňa moc veľkou oporou, a dostal balvan s mojich ramien. Adam ma objal, chcel, aby som mu verila, aby som mu dôverovala. Bozkával ma , objímal ma, čo nikdy ani jeden chlapec ku mne tak blízko nebol. On je zatiaľ ten jediný, a dúfam že aj ten posledný. Bola už moc veľká tma, lampy zapli a hneď som lepšie videla jeho nádherné modré oči. Mali sivý nádych, jeho tajomné oči sa ku mne vždy prikradli a ukradli moju pozornosť.

Moje neisté kroky nasledovali tie jeho. Z lesa sme sa tak rýchlo vytratili, ako aj hmla v takéto chladné dni.

A zrazu sme už ležali a snívali o ďalších dňoch, ktoré spolu prežijeme. Stáva sa mi, že som veľmi vyplašená, že či robím všetko správne. Nechcem ho stratiť kvôli nejakej hlúposti... Nechcem ho NIKDY stratiť. Je mojím všetkým, mojou poslednou nádejou ku šťastiu, keď myslím na to najhoršie. Vždy keď príde, tak sa celá rozžiarim, na moju tvár ihneď vyčaruje úsmev jeho prítomnosť. Keď sa na neho pozriem, tak vidím svojho princa na bielom koni, vysoký chalan, blonďavé vlasy, lesklé, modré oči a úzke pery. Pre Adama v druhom rade znamená veľa futbal. Chodí každý deň, skoro každý deň na tréning. Preto sa aj niektoré týždne vídame menej, ale aj cez to všetko ma opustiť nechce.

Obaja sme aj niečím tak trošku odlišní. Ja som tichá a niekedy ku mne potrebujete kľúč, aby som začala rozprávať, alebo vlastne len otvárať ústa. Ale Adam, akosi vždy odhalí všetko i bez kľúču. Adama pozná každý, ako vtipkára, ale aj veľmi inteligentného a slušného chalana. K nemu kľúč nikdy nie je potrebný, je vždy úprimný a veľmi otvorený.

Rada s ním robím všetko, odkedy mám jeho, odvtedy je všetko inakšie. Ale začalo to dosť ťažko:

On býval v Bratislave a ja v Nitre. Zoznámili sme sa na oslave jednej spoločnej kamarátky, ktorá nás už dlho chcela zoznámiť. Adam ako vždy vo veselej forme, ale ja len tichulinká, usmievavá a pozorná baba, ktorá vnímala okolie, ale samú seba skoro nikdy nevedela prebrať. Bola som vždy zasnená a nebola som nikdy pevne na zemi. Predtým bolo mojim snom aby som mohla žiť v oblakoch. Vždy som videla veci inak, veľa vecí som brala niekedy príliš vážne, alebo príliš prekombinovane. Pozorovala som cez celú oslavu iba jeho, videla som ako sa smeje, je oči sa leskli aj keď bola tma. Svietili. Zabával sa s ostatnými chlapcami a potom si všimol, že sedím pri pulte sama, pretože ma bolela hlava a dalo sa to na mne moc vidieť. On podišiel ku mne a priateľsky sa ku mne prihovoril.

„Ahoj.",  snažil sa nehučať na mňa bol totiž hluk.

„Ahoj.", odvrkla som vtedy bojazlivo.

„Mohol by som sa spýtať na tvoje meno?" Spýtal sa najprv.

„Volám sa Lena.", povedala som

„Nie je ti dobre?", spýtal sa ma nesmelo.

„No, bolí ma dosť hlava, ale to ujde.", zaklamala som.

„Nedonesiem ti niečo na pitie?", spýtal sa ma slušne.

„Áno, ďakujem." Povedala som so strachom v hlase.

On mi pravdaže priniesol vodu a začali sme sa rozprávať a spoznávať. Od začiatku bol veľmi zvedavý na všetko čo sa ma týkalo. Spýtal sa ma najskôr aj na vek, ale potom sme sa rozprávali dlho, až ma aj hlava prestala bolieť. Pozval ma neskôr na tanec. Ja som najskôr o sebe pochybovala, ale nakoniec som sa odvážila zatancovať si s ním. Prekvapivo, vedel celkom dobre tancovať, pretože práve šiel slaďák. Viedol ma a ja som sa znova len vznášala vo svojich ružových obláčikoch. Tancovali sme spolu dlho, a potom som si spomenula na čas. Vybrala som mobil a bolo- 00:30. Šokovalo ma to troška, pretože som si myslela, že pôjdem domov oveľa skôr. Adamovi som oznámila, že už idem domov, ale ešte pred mojim odchodom sme si vymenili facebooky a telefónne čísla.