Denník "dokonalej" baby 3. kapitola

14.3- Streda

Dnes som skoro ráno vstala ako zvyčajne... Bola zima, zimšie ako včera alebo predvčerom, proste zima. Vstala som s postele a zakrútila sa mi hlava, mala som pocit akokeby zastal čas, no nebolo to tak. Rýchlo som išla do kúpeľne a spravila som si hygienu, keď som vošla spať do izby, na stole som objavila papierik, na ktorom bolo napísané:

„Dnes sa s tebou stane niečo čarovné...“

Bola som zmätená, nechápala som, ako sa ten papierik mohol dostať na môj stôl, bola som preč sotva 5 minút... Úprimne som sa troška bála.

Mamina a Vivi sa zobudili a tak som sa maminy opýtala, či o tom papieriku niečo nevie. No odpoveď, ako navšetko a vždy- Nie.

Bála som sa a nemala som čisté svedomie, ale aj napriek tomu som musela ísť do školy... O 20 som išla dole za dom, Maťka tam ešte nebola, tak som len čakala a hľadela som na okolo a rozmýšľala som o záhadnom papieriku. No vo mne bola jedna časť vystrašená, ale tá druhá sa chcela čo najskôr dozvdieť čo to je a prečo. Hovorila som si- Veď vždy som mala taký nudný život, a hľa, presne teraz musí nastať zmena.

O pár minút došla Martinka, tak sme išli a išli, až sme sa dostali zase do školy.

V škole nebolo nejaké veľké nadšenie, ale aj tak bol hluk, každý sa rozprával v šatniach, stála rada pri bufete a učiteľky mali dozor...

Pekne som sa každej učiteľke pozdravila a ďalšia moja zastávka bola šatňa, veľmi som sa čudovala, totiž ešte stále nebol Michael v škole, no nakoniec som sa s tým musela zmieriť...

Skoro každý bol už v šatni, no ako posledný, prišiel jeden nový žiak, ktorého som ešte nikdy na našej škole nevidela. Naša triedna s ním prišla do šatne a oznámila, že je to náš nový spolužiak, mal zaujímavé čierne vlasy, nebol taký chudý, bol taký presne, ako som sa mu pozrela do očí, videla som, že nebude taký obyčajný, mal zaujímavé oči, akoby tam mal všetky farby, aj modrú, zelenú aj hnedú, boli proste výnimočné...

Triedna ešte nedokončila. „Deti poďte hore do triedy a zoznámte sa s ním, a správajte sa slušne!“ Povedala som si v sebe, táto veta znela tak isto, ako keby som ju počula od maminy...

Tak sme hneď v tej chvíli vyštartovali hore do triedy, ako nám prikázala „mama“- ale tentoraz školská!

Naša trieda je až na druhom poschodí, čo znamená minimálne 30 schodov, so spolužiačkou a v jednom najlepšou kamarátkou Tamarou sme si šepkali: „No nový chalan v triede, supeer!!! Bola by som rada keby nebol taký šialenec ako väčšina chalanov v triede...“

Potom sa sa potichu spýtala Tami: „Iba ja si myslím že má jedinečnosť v očiach?“

Tami na mňa divne pozrela a hneď sa rozosmiala. Hovorím si v sebe- „No ďakujem, Tami!“

Bez slova sme potom šli ďalej po schodoch...

Keďže sme mali hneď prvú hodinu s triednou, tak som vedela že s matiky, bude nakoniec „Predstavíme sa novému spolužiakovi a spoznávame sa navzájom“, čo robí vlastne vždy, keď príde nejaký nováčik do našej slávnej triedy...

Už sme došli hore a začala som sa pripravovať, a vtedy sa ma nový žiak spýta a prihovorí sa mi: „Ahoj, mohol by som si sem sadnúť?“ A ukázal na stoličku vedľa mňa, keďže som sedela sama...

Celá som sa začervenala, no nemohla som byť zbabelec, odpovedala som áno.

Tak si teda sadol vedľa mňa a pripravil sa na hodinu.

Videla som na ňom, že on nebude taký bojazlivý ako ja, bol proste zaujímavý, nevedela som na neho nájsť iné slovo.

Crrrrrrrrrn, zaznel zvonček na začiatok hodiny.

Triedna vošla do triedy a hneď začala: „Dobré ráno žiaci! Ako ste si mohli všimnúť, toto je váš nový spolužiak..“

Povedala a povedala mu nech sa postavý a predstavý sa nám všetkým, tak sa postavil a začal hovoriť: „Ahojte, volám sa Andrew Collins... Mám 12 a prišiel som sem zo školy, z iného mesta, neďaleko odtiaľto. Moje obľúbené predmety sú- slovenčina, telesná a dejepis.“

Bola som prekvapená, že má rád dejepis, ale keď bude mať dejepis s našou učiteľkou Evermoorovou, tak asi už nebude mať rád dejepis.

Potom ma napadlo....

On môže byť to čarovné, čo sa mi dnes malo stať?